Michael Jackson

"My fans truly are a part of me, we share something that most people will never experience." MJ


Březen 2015

15. Kapitola

20. března 2015 v 12:00 | Smiley |  Moonlight Fairytale (Rozprávka mesačného svitu)


Čo také dôležité, mi musíš povedať???





"Mala by si vedieť, že láska je podivná a nemala by si sa jej vyhýbať a brániť jej! Bez nej je život chudobný, temný, studený ako táto noc!"
"Ale ja pre lásku trpím, ak si si nevšimla! Nie so jej hodná, nechcem ju!"...
"Chceš, len máš strach a to je rozdiel a nikto ti to nevyčíta, je to normálne!"
"Nemôžem to chcieť!... a už sa o tom nechcem baviť!"...
"Dobre, ale poslednú vec ti poviem! Je tvojím osudom, či chceš alebo nie, ten milovaný, ako o ty voláš, je tvojím osudom! Je len na tebe ako s tým všetkým naložíš. Si strojcom svojho šťastia!!! Máš len dve možnosti, buď budeš šťastná, ale umrieš nešťastím, bez lásky a bez neho!!... Dobre si rozmysli, čo chceš viac!!!"
"Dobre!"

Neviem, čo k tomu viac dodať! Je toho nejako veľa na vstrebanie!

Stále svieti nad jazierkom, jeho voda sa pod žiarou ligoce tísícami diamantov! Čupla som si pred jazierko, dlaňou nežne rozhrnula hladinu, voda je teplučká príjemná na dotyk!.

"Chceš získať moc?"
...
"Čože?"
"Toto jazierko ti dá niečo o čom nikomu nikdy nebudeš môcť povedať! Rozmysli si to! Získaš niečo veľmi cenné!"
"Čo je to?"
"Niečo, vďaka čomu, budeš nepremožiteľná!"
"K čomu by mi to bolo?!"
"Aby si ochránila svojho princa! Žije vo svete zla, potrebuje tvoju pomoc! Potrebuje tvoju ochranu! Potrebuje tvoju lásku, ale aj ochranu. Ochranka nestačí!! Ty si tá, ktorá ho musí zachrániť!"
"Zahrániť? Prečo?"
"Nepýtaj sa, nemôžem ti to povedať, na to musíš prísť sama!"
"Prečo ja?"
"Stratila si mnoho a osud sa snaží ti to vynahradiť, viac ti nepoviem! Ešte sa uvidíme!"
"A čo teraz mám robiť?"
"Skloň sa k jazierku ponor sa, zasväť svoju dušu a potom už sa nechaj unášať srdcom! To čo budeš chcieť spraviť, sane sa. Máš plnú moc mágie, využi ju pokiaľ bude potreba, neplýtvaj nezneužívaj a hlavne neprezraď ju!"
"Ale ako ho mám chrániť bez toho, aby vedel, že mám moc ?"
"Na to, už musíš prísť sama, ale neprezraď ju, inak to neskončí dobre!"
"Dobre!"
"Teraz sa zasväť. Ja ťa na tvojej ceste budem sledovať a sprevádzať ťa, keď budeš potrebovať, zjavím sa! Maj sa!"

...
Odišla, zmizla! Svetlo zostalo, svietilo nad hladinou...
Sklonila som hlavu nad priezračnú hladinu, chvíľku len pozorovala až napokon sa ponorila do tajov čarovnej vody! Svetlo presvotalo až na dno hlbokého jazierka. Na dne sa nachádzala zázračná čelenka, žiarila, a akýsi amulet, prívesok, to sú dary, ktoré mi majú asi patriť!

Doplávala som k brehu vyliezla z vody, suchá, stále som vyzerala rovnako...
Zavesila som si amulet okolo krku, čelenku nasadila do vlasou a pocítila niečo zvláštne!
Cítila som ako mnou prestupuje mágia, krv sa mi inak hrnie, ako keby sa zmenila na vodu, vlasy mi dorástli, nádherne blonďavé, oči zmodrely na tmavú modrú...





 

 



 

 


 









 



 

14. Kapitola

17. března 2015 v 22:27 | Smiley |  Moonlight Fairytale (Rozprávka mesačného svitu)


Kde moje srdce domov má???


Prečo si odišla? To naozaj necháš srdce trápiť sa, nedáš mu možnosť žiariť?... Zas tie výčitky, kedy si už konečne budem môcť urvať hlavu z krku, nech mám pokoj svätý? Nikdy nebudem mať pokoj!! Chcem ísť tam, kde je moja láska! Láska dávna, dávno stratená, zatratená v hlbinách!!!

Čierno čierna tma pokrýva cestu domov, dvere raja sú dávno za nami a moje kroky ta smerovať viac nebudú. K čomu to je?? Celé toto divadielko večera? K čomu ten bozk? Zahral sa so mnou, urobí si čiarku a tam to ceé končí, nič viac nebude!
Chcela si to sama, ty sama si sa o to prosila, tam tu netrep somariny!! Pani v mojej hlave zase otravuje a tróni na tróne otravnosti.

...

"Zvládneš to? Nechcem ťa tu nechať samú!"... "Wan, nerob si starosti, zvládnem to! Budem OK!"... "No dobre, keby si niečo potrebovala zavolaj!"... "Určite! Ahoj, dobrú noc!"
Zavreli sa za ňou dvere, len čo mi pomohla vyložiť, nejaké moje veci do domu. Bože, čo tu mám robiť? V tomto neosobnom priesore bez duše, tepla domova.. Načo mať dom, pokiaľ nie je skutočným domovom???
K čomu to je dobré, byť vôbec na tomto svete, niet prečo tu byť!

Noc vábi k poznaniu, skúmaniu! Čaro a mágia volajú von za tmou... Sedím v záhrade všade bez svetla, ničota, tma sú moje spoločníčky a ja bez strachu a bez dotierných myšlienok si vychutnávam noc! Nepremýšľam nadtým, čo robím, zdvíham sa z chladnej zeme a zamykám dvere, vyberám sa na nočnú prechádzku mestom. Pár pouličných lámp vrhá svetlo nech aspoň niečo vidieť je, no mne je to jedno, túlam sa a nepremýšľam nad ničím, nechám svojho ducha slobodne chodiť si kam sa mu zachce!

Súcitim s mojím vnútorným duchom, cítim sa tak, ako duch bez duše, prázdna schránka bez života, bez domova, lásky...
Vidím svetlo na konci ulice, jasné žiarivé svetlo! Sadám si na lavičku osvietenú týmto zvláštnym svetlom! Nie je na nej nič výnimočné, nič iné, lavička ako ostatné, tak ako ja! Som rovnaká ako všetci ľudia na planéte, ale stále iná!

To len mesiac a jeho svit ožiarujú túto obyčajnú lavičku, že zdá sa byť magická! Až teraz si všímať, je tu malé jazierko, vlastne celé to vyzerá ako dáky park, kde to som.. ?
Toto miesto je divné!! Veľmi divné, asi by som mala ísť preč!
"Neodchádzaj!!"... Ozvalo sa za mnou. Bol to hlas dievčaťa, veľmi tichý, jemný hlas.. Otočila som sa stála som tam nehybne, bez dychu...

Stála tam! nad jazierkom v tej tme, ožarovalo ju svetlo, jasné žiarivé svetlo!
"Prečo nemám odísť? Kto si, že mi kážeš, čo nemám robiť?!"... Nie som nikto!"... odpovedá ticho... "Som svetlo a nádej, som život! Ty chceš umrieť, len kvôle strate blízkych, čo je naozaj tragédia, no nie dôvod na to zmariť i svoj život!"... stále ku mne hovorí rovnako ticho a s kľudom! Znáša sa nad priezračnou vdou jazierka, pozerá sa na mňa, ako keby to malo byť niečo normálne a ja mám stále pocit, že už aj vidím preludy! Začínam byť už šibnutá i paranoidná!

"Nie som preľud tvojej mysle!"... hovorí ticho!...
"Tak kto si?"..
"Už som ti to povedala! Život, nádej, svetlo, niečo, čo potrebuješ!"..
"Nepotrebujem nikoho a nič!"...
"Mýliš sa!"
"Nejaká si múdra, nezdá sa ti?!"... som už mierne naštvaná, čo to má znamenať takto sa vo mne vŕtať, neznášam to! A ešte bude papuľovať, či sa vo svojom živote v niečom mýlim, nech ide preč!!!
"Nezdá sa mi. Nie som drzá ale pravdovravná a pravdou je, že ho ľúbiš aj keď si to nepriznáš, pretože si príliš zatrpknutá na to, aby si si to priznala. Je jednoduchšie utápať sa v pocitoch z minulosti, než žiť pre lásku!"
"Ako ty možeš niečo o tom vedieť, si len duch, nie si ani živá! Pozri sa na seba! Len priesvitný duch si, nič viac!"...
"Neodporuj mi! Veľmi sa pletieš vo svojich vyjadreniach ohľadom mňa! Nesúď niekoho, pokiaľ ho nepoznáš!!!"..
"Čo už mám na tebe poznať?! Nevyzeráš nijak inak než akýkoľvek iný duch!"...
"Lebo ty ich tak bežne stretávaš, že?" Zase trepeš sprostosti a nenecháš si nič vysvetliť, tvrdohlavá gebuľa!!!
"Tak, čo také je veľmi dôležité, že mi to musíš vysvetliť?!"

 

 


MDŽ

8. března 2015 v 19:18 | Smiley |  Aktuality
Milé dámy,
aj Michael určite na nás myslí ako aj my na neho a tak nám prináša kvety, a sladký úsmev Líbající


13. Kapitola

8. března 2015 v 13:27 | Smiley


Neuveriteľné


Dozneli posledné tóny nádhernej piesne. Svoje dlane som jemne priložila na jeho tvár zaborila do vlasov a vrátila mu vášnivý bozk. Znovu som ochutnávala tie sladké pery, vnárala sa do pocitov lásky, ktoré tento muž vo mne vyvolával.

Hladil môj chrbát prechádzal po ňom hore dole a vo mne pulzovalo slastné mravenčenie. Taký nežný!!

" Si nádherný!"... vyslovujem potichu, len čo sa náš bozk končí! Tak veľmi by som s ním chcela zostať! Musím sa vrátiť k práci.

"Nechoď, prosím!"... rozprával sladko až sa mi teplo rozlievalo telom i dušou a naozaj som nechcela opustiť tohto nádherného muža... "Musím! Mám tu pracovať, nie sa ulievať!".. "Kto hovorí o ulievaní, ja ťa tu zamestnávam a krajším spôsoobom, ako umývaním riadu. Nemyslíš?".. "Hmm.. vážený pane, nejaký ste rozmaznaný, že žiadate takúto osobnú starostlivosť!"... "Rád sa nechám rozmaznávať takou úchvatno, šarmantnou krásnou klaviristkou ako ste vy slečna!"... hrýzol si sponú peru... môj ty bože, to je hrozné... nehrýz si tú peru krásavec, lebo ja ti do nej zahryznem!!.. Zase tá trúba v mojej hlave sa ozvala.. Sklapni!

Ale má pravdu, tak by som mu do nej zahryzla, asi by som ho aj zjedla pokiaľ ide o to kusanie!! Hmmm... to by bol dezert, po toľkej práci v kuchyni! Taký sladký dezertík!...

...

Vrátila som sa k Wan a pani Marthe, tie už dávno mali navarené, napečené. Hľadeli na mňa ako na zjavenie, nechápala som prečo? ˇˇCo sa deje, čo sa stalo? .. "Dobrý večer"... prihovorila som sa, cítila som rumenec na svojej tvári, pri ich rentgenoých pohľadoch... "Ahoj" znelo jednohlasne.

"Čo by som mohla urobiť? S čím treba pomôcť?"... "Myslím, že už asi veľmi nič, zvládli sme to. Upraceme to tu ešte a môžete ísť obe domov!".... "Aha, tak dobre teda!".. znela som trochu sklamane, dúfam, že sa pani Martha na mňa nehnevá!

"Tak a je to! Dievčatá, oficiálne sa vaša služba skončila! Veľmi pekne vám ďakujem za pomoc a spoločnosť, ste šikulky. Mile rada vás tu obe kedykoľvek uvidím!"... Vyprevádzala nás paniMartha z dverí kuchyne, ukazovala ešte pozdrav môjmu Mesačnému princovi, ktorý ako náhle sa obzrel naším smerom, k nám zamieril!... Ach nie, doparoma!

"Michael, chcela som, aby si sa rozlúčil s mojimi pomocníčkami, naozaj odviedli skvelú prácu a navyše sú milé!"... "Ďakujem Martha, áno sú skvelé a ja osobne ďakujem Lindsay za pomoc!"... Mrkol na mňa z jeho čarovného úsmevu sa predierali jeho krásne biele zuby. Ako môže mať na mňa taký účinok??

"Naozaj nebolo začo, radi pomôžeme kedykoľvek bude treba!"... Zdvorilo som odpovedala za nás obe, mierne červená rozpakmi.... "My ďakujeme, za vašu pomoc!"... dodal.

"Mohol by som ešte o samote hovoriť s Lindsay, zatiaľ, čo odprevadíte slečnu Wannessu k autu?"...."Iste!"....

"O čom by si veľmi rád so mnou hovoril?"... potichu som sa spýtala, nechcela som zbudiť pozornosť ľudí, stále tu načúvalo mnoo uší, z každej strany. ... "Ja som ti chcel len poďakovať za nádherné chvíle strávené po tvojom boku. Si krásna šikovná a talentovaná! Bol by som veľmi rád, keby som mal možnosť znovu ťa vidieť!".... "Ja tiež ďakujem, za príležitosť tu byť, toto je naozaj čarovné miesto, plné mágie a krásy! Ďakujem! Možno sa ešte uvidíme! Ak budeš chcieť!"... "Bol by som veľmi rád!"... vyslovil a sklonil sa ku mne... Jeho jemné sladké pery sa znovu spojili s mojimi. Ruky som mu vplietla do vlasou. Také hebké, jemné... Taký krásný, jemný , citlivý, láskavý...

"Maj sa tu krásne!"... odtrhla som sa a pozdravila na odchod. Sklonil sa vzal moju ruku, na ktorú dal jemný bozk a dodal... "Bolo mi cťou!"

Nastúpila som do auta zamávala pani Marthe a Michaelovi, ktorý stáli vedľa seba za našim autom. Rozbehli sme sa do tmy noci a opustili magický domov Kráľa môjho srdca!


 

12. Kapitola

6. března 2015 v 6:00 | Smiley |  Moonlight Fairytale (Rozprávka mesačného svitu)

Hra lásky


Prisadá si ku mne, na širokú taburetku pred piánom, letmo sa na mňa pozrie. Seí tesne vedľa mňa vzájomne sa dotýkame bokmi. Zavriem oči, predstavujem si samotu, nikoho, nadýchnem sa a začínam pohybovať prstami po klávesoch. Uprene pred seba hľadím a hrám, nepremýšľam, počúvam melódiu, ktorú spoločne tvoríme, je prekrásna, radostná. Nesústredím sa, či ide o Beethovena, či Mozarta, je mi to jedno, je to hra našich srdcí, zdá sa! Každý dáva do toho svoju dušu, svoje emócie, zázračne to ladí! Strácam pojem o čase a priestore, je tu, je tu so mnou. Môj Mesačný princ!...


Každý hrá na svoje časti klavíra, jemné i ostré tóny, keď v tom..

Naše prsty sa letmo dotknú,. Taký elektrický výboj, mravenčenie alebo čo to bolo?? Prestávam hrať, obraciam zrak na neho, priamo do jeho očí! Tiež na mňa hľadí, prestáva hrať!... Chvíľočku na seba pozeráme, utápame v láskavom pohľade toho druhého.. Snažím sa vrátiť k pôvodnej činnosti, v hre.. Som až príliš opantaná jeho prítomnosťou, jeho osobnosťou... strácam pojem o svojom bytí!

Hrám a hrám, snažím sa ale on mi to zámerne kazí... "Pozri sa na mňa! Pozri sa na mňa tvojími nádhernými očami!"... prosí.. Ach bože nie...
Znovu sa k nemu otáčam, vezme moju ruku do dlaní, ochraňuje ju, láska ju!.... "Si taká nádherná, ako tvoja hra na klavíri!"... hľadí mi do očí a jeho pery vypúšťajú mojim smerom ten zamatový hlas s ešte krajšími slovami...

Stále mi jednu ruku drží, druhou zachádza do mojich vlasov, približuje sa.. Jeho nos sa jemne trie o môj až sa spoja naše pery.. Pohlcuje ma jeho opojná vôňa, chuť jeho pier.. Jemne ma bozkáva a ja cítim motýliky v brušku, jemne bozk prehlbuje, je chuť taká krásna, sladká, opojná.. Púšťa moju ruku a obomi zachádza do mojich vlasov. Objímam ho okolo krku, prechádzam na chrbát. Sme prepletení, jeden do druhého, je taký, nežný, láskavý, vášnivý...

Odoznieva ten krásny moment lásky, rodiacej sa v mojom vnútri, lásky, k tomuto nádhernému mužovi naproti mne. Len neochotne otváram oči, nechce sa mi zobudiť z nádherného sna...
Stále je tak blízko, pozerá na mňa svojími nádhernými očkami, tie čokoládky... ach..

Hladíme jeden na druhého, akoby sme nechápali, čo sa práve stalo.... "Si nádherná!".. To boli slová, na ktoré sa zmohol, zrejme tiež ohromený touto chvíľou tak ako ja!..

"Zahraj mi niečo, prosím".. zašepkám túto magickú vetu, stále ohromená silou omentu..
"Samozrejme, s radoťou!".. dodáva a skláňa sa ku mne s jemným bozkom na líce a jeho prsty sa začnú šikovne pohybovať a z jeho hrdla sa derie ten najkrajší spev, aký som kedy počula! Speva tie najkrajšie slová, o láske, o šťastí... taký je nádherný!


 
"Môžu padať steny a slnko môže odmietnuť svietiť, no keď poviem Milujem ťa, ver dievča, je to navždy!"


 



11. Kapitola

5. března 2015 v 12:30 | Smiley |  Moonlight Fairytale (Rozprávka mesačného svitu)


Taký nádherný!


Asi omdliem, tie oči a ten úsmev vystrihnutý z časopisu, ma práve odzbrojili! To musí mať na mňa až taký vplyv? Prečo??

"Sem, slečna Lindsay!".. dodáva tým krásnym hlasom úsmevom, zjavom!... Jeh pohľad je stál na mne, podlamujúsa mi kolená z toho intezívneho pocitu!... "Prinesiem ešte niečo, pane?"... "Nie ďakujem. Skôr by som prosil o tanec ak smiem? Minule sme to tak nejako nestihli!"... Klopí zrak, ako by sa hambil. Ae nie, on sa hambí? No to isto!

"Pozrite, mám kopu práce, nie som tu ani pozvaná a tak rušiť nebudem!"..."To nevadí, že nie ste pozvaná a práca počká, prosím!"..." Pozrite sa na mňa, nemám ani oblečenie, ani upravená som,je tu plno nádherných dám!"... ukážem naokolo... "Iste by každá bola šťastná keby mala tú česť! Ak už nič nepotrebujete, rada sa vrátim za svojimi povinnosťami!"... Odchádzam a za sebou nechávam jeho, aj so smutným pohľadom, ktorý stále na sebe cítim!...

Ty si tak strašne sprostá!!! Prečo si ho nenechala aspoň na chvíľu, na malý okamih, priblížiť sa!! Si do neho blázon, tak prečo sa nenecháš opantať krásou tohto muža? Zabudni už na Stevieho a vráť sa tam, ty ježibaba!!
Odporné podvedomie, nech mi už dá konečne pokoj, nikho nechcem a nepotrebujem, môj život je mŕtvy s ním!...

Vrátila som sa späť do kuchyne a mlčky pracovala tak ako mi bolo prikázané. Nad ničím som nepremýšľala, vypustila som z hlavy všetko! Potrebovala by som, tak veľmi..
Klavír!! Moja útecha a jediná láska!.. Viem, že sa tu musí nejaký nachádzať!!
Po hodine zavrhovania tejto myšlienky, som i tak neodolala..

"Prosím vás môžem si dať na chvíľu prestávku a odskočiť si?"... "Ale iste, zlatíčko, aj tak sa idete pretrhnúť!"... "Ďakujem!"...
Aspoň, že je taká milá tá pani! Veľmi mi pripomína maminku! Kde je i tá? Kdeže je? Ďaleko v obláčikoch tichého neba! Spolu s ním aj s ostatnými!!

Prešla som poriadny kus domu a našla miestnosť, kde stálo obrovské piáno! To je nádhera! Vydýchla som s úžasom. Sadla som si a váhala, či sa smiem vôbec tohto drahokamu dotknúť! Neodolala som!

Pod mojimi prstami budila sa hudba, krásna melodická súhra tónov. To je zázrak, aké je to nádherné. Pre tento blažený poit sa stále oplatí žiť!! Hrala som, zatvorila oči a predstavovala si miesto plné zázrakov, kde len ja, moja láska môžeme byť šťastný!!
Keď zrazu sa sebou cítim opojnú vôňu, vôňu muža! Ach bože, nie!
Cítim jeho ruky na mojich pleciach, ten letmý dotyk... Aj by ma prinútilo vzdychnúť, ale krotím sa!

"Nádherne hráš!"... Cítim jeho úsmev ako sa nado mnou skláňa!... "Ďakujem! Ospravedlňujem sa. Nemala by som tu byť! Je to vaše piáno. Prepáčte!"... klopím zrak, v rozpakoch, neschopná pozrieť sa mu do očí. Cítim sa ako malá školáčka, ktorá bude za chvíľu potrestaná, za svoju zvedavosť!... "Neospravedlňuj sa. Hráš nádherne. Tak precítene s ľahkosťou a s láskou!"... Môj ty bože, to posledné slovo ako vyslovil!... Cítim ako sa mi červeň valí do tváre!...
Len na neho zízam, do tých krásnych očí, neschopná slova.
" Môžem sa pridať? Veľmi rád by som si s tebou zahral!".....


10. Kapitola

4. března 2015 v 19:57 | Smiley |  Moonlight Fairytale (Rozprávka mesačného svitu)

Mesačný princ


"Lins, tak nemôžeš hovoriť! Musíš začať nový život. Nevŕtaj sa v minulosti, ktorá je nenávratne preč, hľadaj nový zmysel života, preto si sa sem presťahovala, preto tu pracuješ apráve preto so mnou teraz pôjdeš k tomu nechutne krásnemu King of Pop!"... Vidíš to, doteraz sm ti to hlavy trieskala ja, už ti to aj niekto iný tvrdí, Landsay neser ma a choď tam!...

Dlhá prechádzka k Wanessininmu autu netrvala až tak dlho, ako by som si možno priala! Naštartovala BMW modrej farby a my sme míňali ulice Santa Ynez, tmou leteli, hudba na plné pecky v aute nám robila spoločnosť!

"Koho to počúvame? Je mi to dáke povedomé, teda ten hlas!"... "No ty si asi naozaj z inej planéty Lins!! Kto by to asi bol? Jediný a najkrajší Kráľ popu na svete!"... Len neveriacky na mňa Wan krútila hlavou... tak AHA..

"Vypni to! Stačí, že ho musím vidieť!"... Snažím sa prehlúšiť ten nádherný zamatový hlas, pretože práve stojíme pred tak známou bránou, jeho bránou!!...
"Lins, upokoj sa, je to len človek, nebuď z neho taká nervózna, ideme len pracovať, nič viac! Nemusíš sa s ním baviť, pokiaľ nechceš!"... "To sa ani nebudem! Nemám sa o čom!"... "Tak dobre, nádych a výdych, ide sa!"...

Užívali sme si príchod pred dom, snažili sa v zapadajúcm slnku zachyť posledné odlesky tej nádhery, čo nás tu obklopuje. Auto zastalo pred domom, niekto na nás už pred domom čakal, zrejme to bol niekto z ochranky, zdalo sa mi! Veľký ako gorila, mocný...

"Dobrý večer dámy!"... víta nás, úsmev na perách, podáva nám ruky. Zdá sa byť milý a celkom priateľský. UFF.. aspoň nejaká úľava. Ukázal nám dom, hoci ja už som ho videla, vidieť, niečo tak úchvatné znova a znova nikoho nikdy neomrzí. Je tu nádherne!... Zaviedol nás až ku kuchyni, kde nás zoznámil s domácou paní.
"Dobbrý večer!"... víta nás veľmi láskavo, pani Martha.
"Dobrý večer!".. odpovedáme dvojhlasne ako dvojičky!.. podali sme si s ňou ruky. Má tiež nádherný a hrejivý úsmev!...
Všetko nám ukázala, čo sa kde nachádza a s čím môžeme pracovať!
Menu je nekonečne dlhé a tak nás čaká mnoho práce. Ešte šťastie, že v kuchyni nie som zase až také drevo, ako som si kedysi myslela!

Miestnosť je obrovská a priestranná, veľa kameňa a dreva, sem tam, niekto sa objaví a prosí o kávu, či iný nápoj. Ale sme plne vyzbrojený na všetko a ničoho niet núdza! Vidno, pán King Of Pop je i kráľ pohostenia!.. Je snáď jediný, kto sa tu ešte neobjavil. A však čo, nech si je kde len chce! Aspoň ma neruší myšlienka s kým mu môže byť tak fajn. Áno, veru, s kým? Ach, ako ja Diane závidím!.. A to už sa mi vracia spomienka k minulej návšteve tohto miesta!... Nemysli na to! Pracujna to si tu a zato si platená!... Dobre mami, podávam odkaz svojmu podvedomiu, ktoré má neustálu potrebu ma karhať!

Pani Martha pečie akýsi fajný ovocný zákusok, rozvoniava celou kuchyňou aj obývačkou, až sa nám s Wan zbiehajú sliny. Mňam!
"Čo to to tu máme? Vonia to úžasne?!".... Ach bože, ostanem zízať! Mesačný princ, osobne!... "Ovoscný zákusok pane!" usmeje sa na neho Martha a na ňom vidieť jeho hravý úsmev a pohľad!... "Mňam, už sa teším, milujem vaše koláče!"... oblízne si peru a ja cítim ako sa červenám aj za ušami!... No nie!... otáčam sa smerom k drezu, aby som na neho nemala výhľad a tvárim sa ako keby tu ani nebol!... Bože, to je ale maškrtník!!... zubí sa na mňa podvedomie a usmieva sa od ucha k uchu!... Snažím sa upokojiť!


"Martha, prosím, mohli by mi vaše drahocenné pomocníčky pomôcť? Potrebujem Odniesť niečo na pitie aj to famózne jedlo, ktoré tu tak krásne rozvoniava!"...
Asi sa červenám ešte viac, pretože cítim jeho pohľad na mojom chrbte a očividne ma to znérvózňuje. Pôsobí na mňa, ako nejaká vyššia sila, ktorá ma k nemu ťahá, tichá, hmatateľná príťažlivosť! Len sa nepozeraj do jeho podmanivých očí! Vravím si pre seba!
"Isteže vám dievčata radi a ochotne pomôžu! Sú veľmi šikovné a ochotné, pracovať s nimi je pre mňa potešením!"...vychvaľuje nás a zároveň nám podáva tácky plné pohárov, ktoré treba odniesť von, medzi hostí!

Snažím sa tváriť, že ho nevidím, nevnímam no jeho pohľad je stále zaborený na mojom chrbte. Cítim ako ma ním pozoruje až do špiku kostí a ja sa začínam červenať ešte viac.
Nachádzame sa v altánku, kde je plno hostí.. "Kde to mám položiť, pane?"... otáčam sa smerom k nemu a vzhliadam tie nádherné oči a úsmev!