Michael Jackson

"My fans truly are a part of me, we share something that most people will never experience." MJ


Leden 2016

6. Kapitola- Rozvod

26. ledna 2016 v 6:00 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
"Ako si mohol?".. Kričala pani Rossová na svojho manžela, o ktorom práve zistila, že ju podvádza.
Vôbec sa Linde nepáčilo čo počula za dverami. Bolo nemožné nepočuť hádku ich rodičov. Pán John bol síce na ňu vždy milý, ale k Diane (už aj deti ju tak volajú) sa správal častokrát hrubo. Príliš často na ňu kričal a bolo jej jej náhradnej maminky ľúto.
Naposledy na ňu takto kričali tety, keď bývala ešte v domove a odmietala ísť spať.
Bohužiaľ pamätala si i na hnev svojho otca, ktorý neraz jej maminku udrel. Chcela tete Diane pomôcť, ale nevedela ako. Bála sa o ňu, ako kedysi o svoju maminku. Nevedela by si predstaviť, keby stratila mamu ešte raz.

"Si taká istá chudera, ako všetky ženy!"...kričal na Dianu jej manžel.
"Ale to neospravedlňuje to, že sa zahadzuješ s cundrami!"
"Lebo ty ňou nie si, že?!"
"Ako sa opovažuješ?"
"Nebuď smiešna, pozri sa na seba, ako vyzeráš?! Vari mi chceš nahovoriť,že s tým Brandonom nič nemáš?!"
"Nebuď smiešny! Okrem toho, ja nie som ty, že nedokážem udržať zapnuté nohavice!"
"Iste!"
Ziapali po sebe celé hodiny.
"Vypadni odtiaľto!"... vyhnala Diana pána Johna.

"Mami...mami, si v poriadku?"... podišla Linda k Diane, keď si so zúfalým výrazom v tvári sadla v kuchyni za barový pult.
"Áno, srdiečko moje. Netráp sa tým. Nechcem aby si trpela znova."...usmiala sa na ňu Diana, ktorá nevedela, čo má od radosti Linde nahovoriť, len aby ju utíšila. Vedela, ako ju to musí trápiť a mrzieť.
"Mami, mám ťa rada."...
"Aj ja teba!"... iana objala Lindu, svoju jedinú, aj keď nevlastnú dcéru, ktorá jej práve teraz prvykrát povedala mami. Vždy sa snažila udržať si aký taký odstup od detí, aby v nej maly vzor a rešpekt, ale bola rada, že ju priajali za svoju mamu, a bola šťastná, že jej tak hovorili. Deti boli jej jedinou útechou, keď John jej prinášal toľko starostí.

"Máš už všetko do školy hotové?".. spýala sa Di okrajovo Lindy.
"Áno, mám. Aj na tanečnú už mám nacvičené. Však sa prídeš v piatok na mňa pozrieť?"...opýtala sa s nádejou v hlase Linda.
"Samozrejme, že prídem srdiečko!"
"jupííí!"

"Čo keby som nám spravila lievance s malinovým sirupom? A zavoláme aj Tima! Určite bude zase hladný aako vlk!"
"Ánooo, a ja ti pomôžem, môžeeem?!"
"Samozrejme!"

...

"Kedy zase príde ujo Michael?"...spýtal sa Tim, ktorý práve zjedol piaty lievanec a bol neskutočne ufúľaný a zalepený od sirupu a práškového cukru.
"Ujo Michael má teraz veľa práce, ale určite keď bude mať čas, tak príde."
"A pomôže mi ujo Michael s hrou na klavír? Vieš mami, ja sa snažím naučiť sa hrať, ale samému mi to nejde a pán učiteľ je na mňa celkom prísny. Bojím sa aby mi nedal nejakú zlú známku. "
"Myslím, že keď uja Michaela pekne poprosíš, tak ti určite pomôže!"

5. Kapitola- Michael

23. ledna 2016 v 21:34 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
"Nebudem otravovať? Predsa máš dosť starostí s deťmi. A sotva ste sa vrátili z Londýna, iste budete potrebovať čas chvíľu pre seba!"...
"Alekdeže Mike. Ja chcem aby si prišiel. Tak dávno som ťa nevidela a budem strašne rada, keď už spoznáš týchto mojich dvoch anjelikov."...
"Ja budem iba rád Di, len aby z oho nemali deti problémy!"
" Saozrejme, že nie, prečo by mali mať s tým problém? Už som im oznámila, že k nám prídeš a tešia sa!"
"Tak fajn, tak ja prídem. Uvidíme sa zajtra, pa!"

Zložil Mike telefón. Bol mierne v rozpakoch. Na deti sa nesmierne tešil, chcel ich konečne spoznať, Di o nich vždy rozprávala iba v tom najlepšom. A tak dlho Di nevidel. Stále ju mal rád. Možno aj viac, ako si ol ochotný pripustiť. Celý večer spomínal na časy, keď ešte ako malý chlapec s ňou trávil svoj voľný čas, ak vôbec niekedy dáky existoval. Vlastne pojem voľný as Michael ani nepoznal. Od malička trávil všetok svoj čas povinnosťami. Práca, škola, práca. Cítil sa vždy tak sám, nemal nikoho s kým by večer zaspával pri nudnom televíznom programe a ráno sa zase zobúdzal pri tom, ako mu svieti slnko rovno do očí.
Samozrejme mal priateľov, jednou z nich bola i Di, le to je celkom iné.

"Michael!".. Zvolala Diana, len čo ho zbadala medzi dverami.
"Tak rád ťa zase vidím. Úplne žiariš, si nádherná!"...
Vítali sa spolu starí známi.
"No ukáž tie tvoje deťúrence!"... vyzvedal hneď na úvod Mike.
"vydrž, nech si ešte dorobia úlohy a potom prídu. Samozrejme vedia, že už si tu, ale majú povinnosť najskôr si všetko spraviť do školy a až potom ich budeš môcť rozmaznávať. Ako ťa poznám, budeš sa s nimi hrať akoby si ty sám bol eše decko!"
"To si píš, že budem!"
"O tom nepochybujem!"... zasmiali sa tomu obaja a Mike medzi tým prešiel na erasu, kde si s Di dali čaj.

"Dobrý deň!".. zvolali jednohlasne Linda a Tim.
"Ahojte, rád vás vidím!"...pozdravil ich Mike a podával im ruku na zoznámenie.
Prezeral si tvár Lindy akoby mal pocit, že ju už niekde videl. Len si nemohol spomenúť kde. Zdala sa mu taká sladká, nevinná, presne ako to malé dievčatko kedysi pred rokmi v domove.

Linda mu hľadela priamo do očí a presne si spomenula, že je to ten ujo, čo jej dal jej macka Mikea, ktorého má dodnes a je jej najväčším miláčikom spomedzi hračiek. Cítila sa už trochu veľká na hračky ale macko Mike bol ako jej najlepší kamarát.

"No ukážte i hračky aké máte!"... vyzval Mike deti. Tie ho zdrapili za ruky a viedli každý do svojej izby až nakoniec sa museli zhodnúť, že najskôr u ukážu Timove autíčka a až potom Lindine bábiky, pastelky a plyšáky. Zdali sa mu obaja roztomilí, dobre vychovaní, až tak trošku Di závidel tieto ratolesti.

Naháňali sa a schovávali a Michael naozaj vyvádzal ako malé decko. Nik by mu v tej chvíli netipol 29 rokov. Bol to beťár a vyvádzal ako malý chlapec. Ešte aj Diana ich všetkých troch musela napomenúť aby sa ukľudnili inak zbúrajú celý barák.
Robil deťom lietadielko, naťahoval ich krútil sa s nimi.
No nevedel sa odtrhnúť od tých jasných očí, ktoré patrili Linde. Nachádzal v ich iskričky, videl v nich toľko lásky a nehy.

4. Kapitola- Po piatich rokoch

16. ledna 2016 v 5:00 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
"Ahoj Diana, ako sa máš?"... zdvihol Michael telefón svojej milovanej Diane Ross, ktorú už tak dávno nepočul ani nevidel. Nevidel ju celé roky.

"Ahoj Mike, mám sa fajn, mám veľkú radosť s detí, milujem ich ako svoje! Sú neskutočné!"
"To som rád. Potom ich pozdravuj. Rád by som ich aj teba videl!"

"Ja viem, zlatíčko moje, ale idem nahrávať a potom letím na týždeň do Londýna aj s deťmi!"
"Tak si to tam užite. Veľmi ma mrzí, že sme sa dlho nevideli. Ešte som ani tie tvoje slávne ratolesti nevidel!"

Mike, ja viem, ako veľmi máš deti rád, ale teraz nie, ale potom keď sa vrátime, tak určite sa dohodneme, mne tiež po tých rokoch už chýbaš. príď aj s Tat, budeme s Johnom radi! A čo vystrájaš ty? Dlho ťa nikde nebolo vidieť!"

"Ja, no..!"..poškrabal sa za uchom... "Pracujem na novom albume a tak, však to poznáš, furt tá istá rutina, spievam, tancujem, nahrávam a tak..."

"Tak nech sa ti darí, prepáč, ale musím ísť, aby som to všetko stihla maj sa Mike!"

"Ahoj a pozdravuj, užite si Londýn!"

Cítil sa tak sám. Mal síce Tatianu, no tá mu už poslednú dobu liezla na nervy. Vždy sa radšej zavrel v štúdiu a spieval, ako bol s ňou.
Na druhý deň poobede šiel Michael do nemocnice, rozdával deťom darčeky, plyšákov, hračky, hral sa s nimi, spieval im..

...

"Timoo, kde si? prídeme neskoro!".. Volala Linda na svojho brata z kuchyne, kde si vkladala do tašky desiatu.
"Poď už!"..

"Však už idem!"...
Nasadli do auta, zase museli do školy.
"Tá písomka bola otrasná, skoro nič som nevedel!"

"Hádam, dačo áno, podľa mňa to nebolo také zlé, mal by si sa viac snažiť a menej brnkať na tom klavíri!"

"To nie je iba brnkanie! Vieš, že ma to baví a navyše, ak chcem byť dobrý, musím veľa hrať!"
"Ale mal by si sa občas aj učiť!"

"Ja nemôžem zato, že som z matiky blbý. jednoducho mi to nejde! Nie som ako ty, všetkého čoho sa chytím viem! Tebe je všetko ľahké, keď máš furt samé jednotky!"

"To nie je pravda, proste sa snažím!"

"Si bifľa!"

"Nie som!"

"Si!"
"Mohli by ste už byť ticho vy dvaja?!"... ohriakla ich Klaudia, ich spolužiačka.
"Už ide byť hodina!"
Obaja sadli do lavíc, vybrali zošity a knihy na literatúru a ticho sedeli.

...

"Máte všetko? Musíme sa ponáhľať, už nie je veľa času, nech na letisko prídeme včas!"

"Ideme!"... zvolali jednohlasne každý z nich vyletel bleskovo zo svojej izby až sa zrazili.

"Prepáč!"..ozval sa Tim.

"Čo je to tam za buchot, neblbnite a pohnite kostrou!"

Na letisko prišli našťastie včas, prešli všetkými kontrolami a čakali, kým budú môcť nastúpiť.
Celkom sa báli, nevedeli, čo ich čaká, nikto z nich nikdy lietadlom neletel a nikto z nich nevidel nikdy nič mimo svjho mesta v ktorom bývali ešte v domove, alebo mimo L.A. kde teraz bývajú.
Linda sa pýtala pani Rossovej, kde je Londýn a rečo tam idú.
"Moja zlatá, Londýn je hlavné mesto Anglicka. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť. Neboj sa, aj cesta lietadlom bude vpohode. Ideme tam na výlet, užijeme si kopu zábavy."
Upokojila ju pani Rossová. Linda si ju za tie roky veľmi obľúbila, vždy k nej bola veľmi milá a podporovala ju v tancovaní aj v kreslení. Okrem toho veľmi sa jej páčilo ako spievala.

Ráno pristáli na letisku, taxíkom sa dopravili do hotela. Malý celý týždeň na to, aby objavovali krásy tohto mesta. Linda s Timom a s pani Rossovou.
Pozri na ten kolotoč, ten je veľkýýý!".. ukazoval Tim prstom na London Eye.
"Je odtiaľ krásny výhľad, ak chcete, pôjdeme tam! Chcete?"..
"Ánooo!"..ozvalo sa jednohlasne a rozbehli sa až ku kolotoču.
"Počkajte, nebežte! Stratíte sa!"..zastavila ich pani Rossová.
"Nemôžete tu takto pobehovať ako doma, tu sa dá veľmi ľahko stratiť, dobre.?!"

3. Kapitola- Nový domov

15. ledna 2016 v 14:06 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
Nasadli do auta a už ich len čakala cesta za novým životom.

Tim a Linda sedeli potichu v cudzom obrovskom aute, nevedeli, či sa majú báť alebo tešiť.
Čo sú tí ľudia zač? Behalo Linde po rozume a radšej sa pozerala von oknom, aby si dodala odvahy.
"O čom sa tí dvaja toľko bavia?".. ukázal Timo prstom na pár teraz ich nevlastných rodičov, ktorí sedeli oproti nim v limuzíne.
"Neviem!".. dodala stroho Linda.
"Vôbec sa mi to nepáči!"
"Upokoj sa, asi to budú tie ich "dospelácke" debaty"..

...

"Vááu!"...to bola jediná reakcia oboch detí, keď vystúpili pred ich novým domovom.
"Vyzerá to tu, ako v rozprávke"
"Tak, vitajte doma! Dúfam, že sa vám tu bude páčiť."
Privítala ich tá krásna pani s tým jej žiarivým a tak hrejivým úsmevom.
"Ďakujeme!"..dodali jednohlasne.
"Georgi, vezmi ďeťom kufre a daj im ich do izieb. My im tu tu zatiaľ poukazujeme"

Linda aj s Timom obdivovali, veľkú obývačku s krbom, priestrannú kuchyňu, ktorá sa im zdala tak veľká, že by v nej mohli behať hore dole koľko by chceli, až by padli únavu. Dalej obdivovali izby, až kým neprišli k tým svojim. Každý mal ku svojej izbe i veľkú kúpeľňu a šatník. Zdalo sa im to všetko také obrovské. Mali pocit, akoby boli vo sne a nieo také nemôže nik mať. Bolo toho príliš.
Keď sa Linda zvalila na posteľ, nasvoju novú postieľku, ktorá je odteraz iba jej a s nikým sa o ňu nemusí deliť, nikto jej po nej nebude skákať, pokiaľ ona nebude chcieť, cítila sa šťastná.
Na vankúš položila svojho macka Mikea. V policiach si našla nové bábiky, plyšáky. Na stole mala plno farbičiek a ceruziek, papierov. Všetkého mala priveľa.
Za dverami ju čakal šatník, v ktorom si našla kopu nového oblečenia.

Tim zbadal kopu autíčiek, dokonca jedno bolo na dialkové ovládanie, stavebnice a robota o ktorom sníval už od piatich. (teraz mu je 9 a Linda má 8)
Po asi desiatich minútach k nemu vbehla do izby Linda s bábikou v ruke.
"Pozri, pozri, čo mám!"..bežala a kričala.
"Ja mám lepšie pozri!".. a ukázal na robota.

deti mali izby hneď oproti sebe a tak sa mohli vidieť kedy chceli. Ich rodičia mali izbu na konci chodby.
Zbehli dole do kuchyne.
"Dobrý deň!"
"Ahojte, vy budete iste Linda a Tim! Pani Rosová tu teraz nie je, musela ísť do práce, ale nebojte, keby ste niečo potrebovali, mňa sa môžete vždy opýtať a ja vám pomôžem. Ach áno, aby som nezabudla, som Kelly! Budem vám tu variť a pomáhať!"
"Ďakujeme. Veľmi nás teší. Môžeme sa ísť hrať von?"..spýtala sa Linda, zatiaľ čo Tim sa za ňu schovával.
"Samozrejme a dávajte si pozor!"
Zbehli ku chodbe a dverami von. Ocitli sa v nádhernej záhrade. P ľavej strane bolo sedenie, kde sa dalo opekať, všade naokolo bolo plno kvetov a rastlín. Utekali cez celú záhradu, hrali schovávačku, pričom sa krývali za všetky tie vysoké rastliny.

"Pozri na ten strom!"..ukázal Tim na veľký dub na samom konci záhrady.
"ten je veľkýýýý! pamätám si, keď bola malá, tak mi maminka nechcela dovoliť na jeden taký vyliesť!"
"Tak polezieme teraz!"..vyhlásil Tim.
"Nebuď blázon! Ako tam chceš vyliesť, však ani na konár nedočiahneme!"..
"Máš pravdu! Taká škoda!"
"Máš babu!"... smiala sa Linda, capla Tima po ramene a utekala.
Chichotali sa a naháňali až kým neprišla Kelly a nezavolala ich na večeru.

...

"Tak šup šup do postielok. poumývať, do pyžiamiek a spinkať. Zajtra pôjdete do školy, tak nech ste oddýchnutí!"... Volala k nim Diana, ich nová maminka.
Deti sa rozbehli do kúpeľní, umyli si zuby, ukúpali sa, nahodili nové pyžamká a ľahli do postielok.
Linda si pritúlila svojho obľúbeného macka a zaspinkala vo svojom novom domove.

Blog má narodeniny!!

6. ledna 2016 v 6:00 | Smiley |  Aktuality
Ahojte!
Vinšujem veľa, šťastia k písaniu, veľa inšpirácie a véééľa komentárov.
Prečo tomu tak?
Pretože, práve dnes sú tomuto blogu DVA roky.
Je mi cťou a obrovským potešením, že môžem toto výročie osláviť. Zároveň chcem poďakovať všetkým, ktorí tento blog navštevujú a (dúfam), že majú radi. Aj keď nie je vždy dokonalý a články sú niekedy menej často, alebo občas menej zaujímavé, snažím sa, aby blog bol pestrý a osobitý.

Chcela by som sa poďakovať mnohým ľuďom.
Najskôr ZUZY, ktorá ma inšpirovala k založeniu blogu, a ktorá tu asi aj najviac komentuje! ZUZY, ďakujem ti za tvoje poviedky, ktoré som čítala dávno predtým, než som založila vlastný blog. Si skvelá a vždy sa u teba nájdu povzbudivé komentáre vtipné, i poučné aj láskavé. MrkajícíS vyplazeným jazykem

Druhý človek, ktorému veľmi ďakujem je Anička (Anna-Marie), ktorá vždy prispeje niečím, načo sa nezabúda. Tvoja originalita a fantázia sú neskutočným pohonom. Jediné, čo ma mrzí, že sa občas vyparíš! Neboj, aj tak ťa máme radi!!Smějící seS vyplazeným jazykem

Určite nesmiem zabudnúť aj na dve kamarátky, ktoré svoj blog nemajú...
Jedna, ktorá ma dokopala k tomuto činu a podporila ma! Dnes už každá z nás kráča síce inou cestou, no spomienky tu sú a sú len tie dobré.
Ďakujem aj V. , ktorá kedysi podporila moju zvedavosť, a vďaka nej som začala objavovať zákutia Michaelovho života. Je veľká škoda, že svoj blog už nemá, ale aj tak ďakujem za to, že ma vniesla do ríše MJ sveta, ukázala mi iný pohľad na svet. Strávili sme spolu super čas a jej blog bol prvý blog, ktorý som začala čítať a tak sa aj sem dostala!!!

Ďalej by som sa chcela poďakovať Hanylem, Verči Jackson aj Kačenke, ktorá je tu nová, a dúfam, že sa jej bude dariť.

Všetkým prajem iba to najlepšie do života.. či už blogerského aj toho normálneho!
Dúfam, že tento blog bude pre VÁS prínosom i v tomto i v ďalších rokoch.
Budem sa snažiť vylepšiť čo sa dá, aby ste sa sem radi vracali! Líbající


PS: Najviac na svete ďakujem tebe MICHAEL, zato, že môj život je vďaka tebe krásnejší, príjemnejší. V časoch samoty si mojim priateľom, čo jeho pieseň objíma a uteší, v časoch radosti, si ten s kým sa smejem, pretože tvoj smiech je najúčinejší liek na všetko.
Keď túžim, cítim, že ťa mám! GIVE INTO ME!!!
Naj kamarát, brat, otec, tajný milenec a platonická láska, to všetko si.. náš anjel Michael!!
Líbající