Michael Jackson

"My fans truly are a part of me, we share something that most people will never experience." MJ


Říjen 2016

56. Kapitola- Odpovede

23. října 2016 v 23:57 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
https://www.youtube.com/watch?v=LJ7qXHjxj_0

Hrozný tento chlap! Bordel robí, podvádza ma! Fláka sa!
Fakt by bol schopný ma poviesť?! Zamýšľala som sa celý deň nad touto otázkou a len ťažko sa mi chce veriť kladnej odpovedi! Neverím tomu, že by bol toho schopný! Nie, tomu neverím! Čí???
Vrthla som do kúpeľne, chcela som odpovede!

55. Kapitola- cirkus

22. října 2016 v 18:56 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
Po týždni strávenom v nahrácom štúdiu a u mojej milej kamarátky Lisy som sa vrátil domov. Bolo mi zle na duši. Nemal som chuť na nič. S Lis sme si rozumeli , vždy som sa s ňou mohol porozprávať o všetkom, čo ma trápilo i tešilo. Viem, je to voči Linde nefér, že som takto zbabelo utiekol. Ale tiež potrebujem občas vypnúť. Milujem ju z celého srdca tak, ako žiadnu inú pred ňou, ani za ňou. Za ňou ani nikdy už žiadna nebude. Aspoň dúfam!! Ako viem od Tima, malá Bell je už viac- menej vporiadku. Včera som ju navyše bol pozrieť, v čase, kedy tam nebola Linda. Hnevám sa sám na seba,mže to vyzerať naozaj všelijako, no nemám žiadne postranné úmysly, iba vyrozprávaťť sa osobe, ktorú vidím po rokoch, mám ju rád a trošku zmeniť vzduch.
Všetko, čo milujem mám doma, ale mám pocit, ako by som bol v tom všetkom iba väzňom, mužom, ktorý viac nemôže dýchať iný kyslík, ako ten doma či v práci.

Nečakal som až taký výbuch!
"Kde si bol?"
Zkríkla na mňa a uvalila rovno jedmu štipľavú facku. V očiach mala vražedný pohľad. Nedivím sa jej, aj ja by som takto asi reagoval!
"U kamarátky, potom v štúdiu!"
"Aha, tak teraz sa tomu hovorí kamarátka?! Nezabudol si dodať, že s "výhodami"...."
"O čom to hovoríš?"
Musel som vyzerať ako totálny idiot, aj som satak cítil, ale toto už prehnala!
"Nehraj sa na debila! Bolsi si s nejakou "fanynkou" užiť, kým tvoja dcéra leží v nemocnici! Je ti úplne jedno, čo je s ňou, čo je so mnou, vlastne tebe je všetko jedno!"
"Tak to nie je!"
Odvetil som tichým hlasom, sklopil zrak. Cítil som sa previnilo!
"Ako to teda je! Pozeraj sa mi do očí keď stebou hovorím!"
Kričala tak hlasno, že ju muselo byť počuť až na druhý koniec Neverlandu!
Upriamil som na ňu zničený pohľad a len odvetil:
"Nemá cenu ti nič hovoriť, aj tak mi neveríš! Ako som povedal, nič zlé som neurobil, a nepodviedol by som ťa! NIkdy!"
Posledné som zdôraznil a odišiel!
"Kam ideš, ešte sme neskončili!"
"Idem si kam ja chcem a áno, skončili sme. Daj vedieť, keď sa upokojíš. Ako som povedal, nič zlésom neurobil, iba som chcel byť sám!"

Odišiel som preč. Nemalo to význam, hádať sa s ňou, bola veľmi naštvaná, v takom stave s ňou nikdy nie je rozumná reč!
Očakával som jej reakciu, no je mi to teraz celkom jedno. Zavolal som Waynovi, potreboval som kus mužskej spoločnosti a potreboval som vedieť ako sa má moja malá.
Pri pohári vína, mi všetko doprodrobna vyrozprával, Bell sa vráti zajtra domkov a podľa toho, čo hovoril lekár bude tase všetko vporiadku!
Mám z toho veľkú radosť! Do asi desiatej večer sme stiahli celú fľašu červeného, bolo nám z nej celkom veselo. Bolo nám príliš do smiechu a do tanca. Wayne bol už v stave, kedy sa neúspešne snažil napodobňovať moonwalk a iné moje kreácie. Veľmi sasnažil až som takmer smiechom padol pod stôl.
"Saa, už nesmééj, buc frajer a predveď saaa!"
"Niééé!"
Smial som sa o prietrch, až ma brucho z neho bolelo až kým ma nezdvihol zo zeme a nedonútil spraviť pár tackavých pohybov!
"Hááá, a že ty si tanečník, vyzeráš jak vrece tackajúcich sa zemiakov! Veľký king of pop!"
Pár strkaníc a padli smiechom na zem.
"Ty strašiak!"
Nadával mi Wayne
Smiali sme sa ešte chvíľu, kým do toho všetkého neprišla Linda!

"Čo to tu vystrájate, niektorí ľudia v tomt dome chcú aj spať!"
"Keď chcú spať nech si spia!"
Zasmiali sme sa obaja!
"Okamžite odpracte to pitie a choďte spať!"
"Načo, noc jeešte mladá!"
"Akámladá, už je dávno stará, a povedala som, rušíte tu ľudí! Pozrite sa na seba ako vyzeráte!"
"Ale no tááák, Zlato moje, nebuď furt len nafučaná, omnoho viac sexy si, keď sa usmievaš!"
"Tie oplzlé reči si strč..vieš kam!"
"Ummm..páči sa mi jej jedovatosť, musí byť divoška!"
"Wayne!"
Pozrel som sa na svojho kamaráta veľavravným pohľadom. Pochopil, že to prehnal.
"Mike,uži si, pôjdem si ľahnúť!"
"No konečne, rzumná veta! Mike!"
Ukázala prstom smerom k domu. Cítil som sa ako keď psa ženú do búdy, no čo už narobím,musím poslúchať ženu!



"Nestačilo by už?! Chováš sa ako malé decko! Čo sa to s tebou deje?"
"Nič! Daj mi pokoj!"
"Takže nič, a čo malo zase toto znamenať?"
Však vravím, že nič! Idem si dať sprchu, pridáš sa!"
Pozrel na mňa vyzývavým pohľadom, ktorým ma zvliekol už teraz! Horko ťažko som odolala!
"Nie!" Odfrkla som, založila ruky na prsia a otočila sa!
"Hhhe!"
Vysmieval sa mi.
"Keby dačo, nájdeš si ma tam! Nahého!"
Ukázal na dvere, donútil ma pozrieť sa na neho, kým k nim prešiel, vyzliekol si tričko a nohavice a nechal ich na zemi pred dverami do kúpeľne!

Hrozný tento chlap! Bordel robí, podvádza ma! Fláka sa!
Fakt by bol schopný ma poviesť?! Zamýšľala som sa celý deň nad touto otázkou a len ťažko sa mi chce veriť kladnej odpovedi! Neverím tomu, že by bol toho schopný! Nie, tomu neverím! Čí???
Vrthla som do kúpeľne, chcela som odpovede!

54. Kapitola- Kríza

18. října 2016 v 22:26 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
"Nemôžem sa na to pozerať!"
"Vydrž drahá, oskoro sa zobudí, pamätáš,doktor povedal 48 hodín!"
"Povedal, no to nič neznamená, kým sa naozaj nepreberie!"
Zložilasom hlavu na jeho rameno, slzy mi tiekli po líci od čistého zúfalstva. Sedeli sme vedľa nemocničnej postele, kde ležala naša malá Bell. Vyzerala tak nevinne, no smutne. Mike mi stále nepovedal, čo sa stalo. Zhliadla som k nemu, pozrela sa mu do očí, hoc sa bolo ťažké pozerať cez slzy.
"Viem, na čo myslíš! Je to moja vina!"
Šepol, akoby sa hanbil. Sklonil hlavu a tiež sa neubránil slzám. Bolo mi ho ľúto.
"Ako to myslíš?"
Odvážilasom sa po minúte ticha. To čakanie na pravdu bolo asi v tej chvíli dlhšie, než čakať kým sa zobudí Bell.
"Môžem za to ja!"
"Prečo?"
"Proste tak!"
"Tak mi to už dočerta povedz! Na hnev je už aj tak neskoro a určite si to neurobil úmyselne!"
"Nechaj to tak!"
Zdvihol sa odišiel!
"Hádam ma tu s ňou nenecháš samú, no tááák!"
Nepovedal nič, len odišiel. Nechápala som prečo. Mohol mi to predsa povedať, neodhryzla by som mu za to hlavu!
Bol ustarostený aj včera, keď sme prišli domov. Nechcel ani pri mne spať!

Prišiel som domov. Nebolo mi zrovna najlepšie. Opäť som zvracal. Nechcel som, aby to Linda vedela. Bolo mi na nič z celej situácie, ktorá vznikla, navyše stres v práci mi tiež nepomohol. Nie je to všetko ľahké. Opláchol som si ústa, umyl si zuby a ponáhľal som sa do štúdia, skôr než ma niekto uvidí. Chcem byť jednodcho sám. Môžem svoje dve ženy milovať koľko chcem, potrebujem byť teraz sám. Viem, možno to znie trochu zbabelo, vzhľadom na to, v akom stave je moja dcéra, ale tiež nič nevyriešim tým, že tam budem sedieť a plakať. To je jediné na čo sa zmôžem. Plus sa tváriť veľmi silný kvôli Linde. Milujem ju, ale toto už nie je život, iba večná ponorka!
Nalial som si pohár whisky, potom druhý, tretí, kým som nezaspal s hlavou na stole.

...

Zostala som tu sama opustená, predo mnou len moja nevedomá dcéra. Kiež by sa už prebrala.
Vôbec som nerozumela prečo odišiel. Vari by som sa neho teraz dokázala hnevať?! Ide mi hlavne o život mojej dcéry. Iste nič také by neurobil naschvál! Alebo snáď áno?!
Hlodali mnou pochybnosti, no stále som sa snažila presvedčiť samú seba, že Mike by nič také neurobil. Iste ho hryzie svedomie, že jej nemohol pomôcť!
Sedela som tu až do druhého dňa, nešla som domov. Doktor ma už síce zopár krát vyháňal s tvrdením, že nikomu z nás to nepomôže, ale som jej matka, musím byť s ňou! Nič inéma teraz nezaujíma!

...

Prebrali ju aj po štyroch dňoch. Už som mala pocit, že je to nekonečno. Nakoniec mi to doktor vysvetlil, prečo až po takej dobe. Utrpela otras mozgu, čo u detí v jej veku je veľmi nebezpečné. Umelý spánok mal napomôcť k rýchlejšiemu uzdraveniu. poleží si v nemocnici ešte dva-tri dni aaž potom ju pustia domov. Mala menšiu ranku na hlave, ktorú jej zašili, zrejme po nejakom páde. Doktor mi nič bliššie nepovedal. Hádam mi to Mike konečne doma objasní. Ani som ho nevidela, vôbec netuším, kam zmizol. Včerasom bola chvíľu doma a nik mi nevedel povedať kde je. Že by to boli predo mnou tajili. Prečo?? Choval sa veľmi čudne, od vtedy, ako sa to Belle stalo.
"Martha, kde je Mike?"
Spýtala som sa našej milovanej kuchárky. Potrebovala som nejakú činnosť na odreagovanie, aby som stále nemyslela na negatívne udalosti.
Nachystala som si všetky suroviny na koláč.
"Netuším, kde je, nevidela som ho už dva dni! Čo s tým všetkým idete robiť?"
"Aha. Idem upiecť malinovo- čokoládový koláč. Musím jednoducho niečo robiť, inak sa zbláznim!"
"Tak do toho. Jazatiaľ navarím večeru!"
"Ste veľmi zlatá! Mám vás rada, ani neviete ako!"
"Ďakujem srdiečko moje!"
Varili sme a piekli, klebetili a spomínali. Veľmi dobre mi to padlo na moju boľavú dušičku. No Mike sa aj tak neukázal ani na večeri, ani v našej spálni. Bolo mi to akési čudné! Hádam len nemá milenku??!

53. Kapitola- Boj za zajtrajšok

16. října 2016 v 20:37 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
Smutná tvárička, bledá sťa by stena. Očká privreté umelým spánkom. Dych ľachký, až neslišný. Bell sladko spí, sníva svoj sníček, kde jeto netuší, no všade bielo, vôkol nej mamka, ocinko smutno sedia. Strýko ich utešuje. Zdá sa jej príliš realny sen.
"Kedysa prebudí?"
Vzlyká Linda v objatí svojho milovaného brata. Tim nevedel, čo jej na to odpovedať, bolo mu jej ľúto. Stále obaja nič netušili, akosa jeho život zmenil k lepšiemu. Bolo mu blbé teraz im to prezradiť, keď ich dcéra tíško leží, ani hláska nevydá. Tajne dúfal, že doma je deťom a jeho maminke dobre. Nechcel by o nich prísť. Už si toho prežil dosť!

"Milujem ťa!"
Pošepkal mi do uška Mike držiac ma za ruku. Jeho oči sa ligotali od sĺz. Milujem najviac na svete jeho veľké čokoládky, ich podmanivý pohľad, ale teraz boli také krehké, zraniteľné! Skrz vlastné trápenie na srdci i na duši som sa zmohla len:
"Aj ja teba!"
"Všetko sa mi zdá akosi pridlho, akoby sme tu sedeli celú večnosť!"
Nešlo to ovládať, nešlo to zastaviť!

"Pán doktor, kedy sa preberie?"
"To nevieme! Vaša dcéra utrpela otras mozgu, je v umelom spánku a takto ostane minimálne 48 hodín, potom sa uvidí. Mali by ste ísť domov, nijak jej nepomôžete! Aj vy si potrebujete oddýchnuť! Vyspať sa!"
"Dostanesa z toho však?!"
"Môžu nastať výadky pamäte, bolesti hlavy, stavy úzkosti, budeme robiť všetko, čo je v našich silách pani Jacksonová!"
"Ďakujem!"
Utrela som si slzy spod očí, pán doktor sa na mňa povzbudivo usmial, pohladkal po pleci a kývol hlavu na rozlúčku.

"Odveziem vás domov!"
"Nerob si starosti Tiim, si skvelý, ale Wayne a John sa o nás postarajú, aj tysi choď ľahnúť, vyzeráš unavene!"
"Som unavený, mám za sebou náročný deň! Dúfam, že sa Linda čoskoro uzdraví! Prídem ju zajtra, teda už dnes ešte pozrieť! Držte sa!"
"Aj ty!"
Tim sa ponáhľal domov kdeťom! Nemohol ich dlho nechať samých, aby nemal problémy. Na druhej strane sa cítil mizerne voči Linde a Mikeovi, že pre nich nemohol viac urobiť.
Keď prišiel unavený a smutný domov,všetko musel maminke prerozprávať, netrpezlivo čakala, čo sa dozvie. Bolo jej smutno za Lindu i za Mikea! Chúda malé, takto musí bojovať!
"Idem zavolaj Mikeovi!"
"Mami, prosím, teraz nie, obaja majú toho akurát dosť, sú unavení, vyčerpaní od strachu! Neviem,čo sa presne stalo, to mi už nikto nepovedal, myslím, že na teraz to tak aj bude dobre! Povedia nám to potom! Deti sú vporiadku?"
"Sú, spia ako bábätká. Nemusela som robiť nič, iba som si tu zapla telku a pozerala som film!"
"To som rád, neviem si to vôbec predstaviť, že by som bol v koži Mikea a Lindy!"
"Na nič také nemysli, všetko bude dobré. Bella má isto tuhý korienok ako jej rodičia, zvládne to!"
"Dúfam, verím v to!"
"Poďme už spať, je veľa hodín, asom aj celkom unavená, je dobre, že už si odtiaľ prišiel, o chvíľu by som tu veru zaspala!"

52. Kapitola- Nechcem ťa stratiť!

15. října 2016 v 9:24 | Smiley |  Sirota (Poviedka)
Ahojte žienky! Ospravedlňujem saza toľko nečinnosti, akosi nebola ani chuť, ani čas písať. Toho času nie je veľa ani teraz, ale budem sa snažiť. Zistila som totiž, že so zlomeným srdcom sa mi omnoho lepšie píše. Hlavne básne, ale aj poviedky. Mám vás rada, a pre vás avašu vďačnosť zapoviedku musím písať!
Túto kapitolu venujem Zuzy <3

"Lindá, Lindá!"
Počula som kričať neznámy hlas moje meno. Znelo to dosť naliehavo, no bolo mito celkom jedno. Bez tak som sa cítila dosť mizerne. Nemám chuť niekoho vidieť! Ani Mikea!
"Lindááá!"
Niekt zrazu zozrazil dvere do tanečného sálu. Sedela som v kúte opretá o zrkadlo schúlená do klbka. Oči uplakané.
"Prebha, čo sa vám stalo?"
V dverách sa objavil Wayne, pozeral na mňa vystrašeným pohľadom.
"Nič sa mi nestalo, som vporiadku, iba nepríjemné spomienky!"
Nebolo mi moc do reči, ale on je veľmi milý človek, nechcela som byť k nemu hnusná.
"Aha! Prepáčte mi, že vás vyrušujem, ale mali by ste ísť so mnou!"
"Aha a o prečo?"
Nemala som chuť byť s niekým.
"Nuž, ťažko sa mi to hovorí, ale vaša dcéra.."
Snažil sa o vážny výraz, ale tiež vyzeral smutne.
"Čo sa jej stalo?"
Vyletela som na Wayna v zdesení, čo je s mojou dcérou! V tom šoku som vyhupsla na rovné nohy utrela slzy a utekala k nemu.
"Čo je s ňou?? Hvorte!"
"No.. viete ona spadla buchla si hlavu, Michael jej už privolal sanitku, šli do nemocnice!"
"Čožéééééé??"
Pozerala som po ňom so spadnutou sánkou, pričom som sa štipla do ruky či sa mi náhodou len nesníva a ja z toho hrozného sna prebudím a bude zase všetko v poriadku!
"Mrzí ma to!"
Sklonil hlavu a vypochodoval z miestnosti! Ja som po tichu rýchlym krokom šla za ním! Nestačila som nič a nikoho vnímať. teraz mi jeešte horšie ako mi bolo pred hodinou až dvomi, kedy moje spomienky smerovali na najťažšie časy môjho života! Mám pocit akoby sa rúcal zas a znova!

"Pripravte mi auto s vodičom, idem za nimi do nemocnice!"
Vyplula som rýchlo zo seba len čo som sa dostala do hlavného domu.
"Samozrejme!"
Dostalo sa mi ztrohej odpovede na môj urgentný príkaz, zrejme už všetci vedeli, čo sa stalo!
Nechcela som, nemala som totiž silu, pýtať sa, čo sa stalo! Necítila som žiaden hnev, iba som sa bála o svoje dieťa! Neviem a nechcem si prestaviť, aký život by ma bez nej čakal! Nič v mojom živote nemalo väčší zmysel ako ona! Mike je strojcom môjho šťastia, ale ani s ním to nie je občas jednoduché. Občasné správy, ktoré sa mi donesú do uší sa nepočúvajú ľahko. Viem, že nič z toho nie je pravda. I tak to srdcebolí. Bolí ma to za neho! Je neuveriteľné, akí vedia byť ľudia zlí!

Auto uháňalo dialnicou a mestom, kým sme prišli mala som pocit, akoby sme šli na opačný koniec zemegule. Viekol sa čas i cesta zahalená do tmy. To ešte viac umocňovalo moje pochmúrne myšlienky. Mala som pocit, akoby som prechádzala tunelom smrti, no nikde svetla!
Slza za slzou si razia cestičkou! Oslepená smútkom nad životom som sa z posledných síl modlila za život mojej, našej dcéry!

Rozrazila som rýchlo dvere na urgentnom príjme a rozkríklasa od zúfalstva, kde je moja dcéra.
"Upokojte sa prosím, povedzte vaše meno a hneď sa všetko dozviete!"
Vzdychla som si, mala pravdu, takto nič nevyriešim,no bolasom zúfalá!
"Linda Jackson! Moju dcéru sem mali priviesť pred nedávnom sanitkou, mal s ňou prísť aj manžel!"
"Počkajte, vy ste...?!"
Spozornela žena za pultom.
"Prosím, teraz na to nie ječas! Chcem vedieť, čo je s mojou dcérou!"
"Och samozrejme, pre vás čokoľvek pani Jack.. !"
Ani nedopovedala mojemeno od toľkého rozčarovania.
Ľudia takt zvyčajne reagovali na môjho manžela,ale na ňa? Do čerta aj s menom! Dúfam, že z toho nevyrobí škandál!

...

"Deti, deti, upokojte sa! Mám vás rád, ale už stačiloooo! Jááááj!"
Deti ma šteklili o sto šesť, bolo to už na nevydržanie, skoro som sa pocikal od smiechu. Milujem ich čorazviac.Nedal by som ich za nič nasvete, moje dva poklady!
"No ták, už stačí, zachvíľu príde vaša babkaa keď uvidí ten bengál bude kuca paca!"
"Už ideme!"
Zavolali dvojhlasne smutným hláskom, že ich mrzí koniec našej srandy bandy! Ale tešili sa na babku. Maminku si veľmi obľúbili, prečo by aj nie, keď neustále vypekákoláče a pomáha mi s nimi. Milujem ju najviac nasvete.
Dali sme si náš tradičný obed s maminkou, kura, ryža a zelenina, na spôsob aký len moja maminka milovaná vie najlepšie nasvete! Čo to som sa z varenia už od nej naučil. Akosi musím, pretože títo dvaja nezbedníci sú večný hladoši ako ja! Kiežby toto moja drahá mohla vidieť!
Jej fotku máme zavesenú nastene v kuchyni, dlho sa tam zdržiavame a je na dosť viditeľnom mieste. Deti sa na ňu často pozerajú a prajú jej krásne veci do nebíčka.

Hrali sme sa až do večera monopoly. Som otec na plný úväzok, nemám času na prácu, na nič. Niečo málo skladám, keďsú deti v škole, poprípade po nociach, no to už mi myseľ vôbec neslúži, pretože všetky mozgové bunky odumrú po celom dni.
Maminka nám večer poprialadobrú noc a šla domov!
Bolo už neskoro večer a tak so malých nezbedníkov uložil do postielok a zaspieval im uspávanku. V tomto smere by sm bol rád, keby ma Mike radšej naučil spievať ako hrať. Vôbec sa mi nedarí vtejto oblasti umenia. Mám pocit, akoby deti radšej hneď zaspali, než by ma mali počúvať ešteďalšiu polhodinu ako škriekam.
Po celom náročnom dni mám toho tiež celkom dosť a jediné po čom túžim je spánok. Ľahol som si do vedľajšej izby, do mojej spálne, pustil som si telku a ani neviem, čo dávali, pretože som zaspal.

"Do čerta aj s telefónom! Kto môže volať v túto nekresťanskú hodinu!"
Nahlas som si ponadával, keď mi zazvonil o pol dvanástej telefón!
"Prosím?"
Zdvihol som odmeraným a uspatým hlasom.
"A...hooj..!"
Zaznel uplakaný hlas z druhej strany, bla to Linda.
"Ahoj, stalo sa niečo?"
Nemal som z nej dobrý pocit.
"Mohol by si prosím ťa prísť?"
Znela veľmi zúfalo.
"Do Neverlandu? Nieje trochu neskoro??"
"Nie, tam, nie, ale do nemocnice!"
"Preboha, čo sa stalo?? Si vporiadku?"
"Ja áno, ale Bella nie! Prosím príď!"
"Budem tam!"
Položil som a v zápätí som zavolal maminke, ktorá rovnako ako ja spala. Tiež mala celkom nevrlí tón a ani sa jej nečudujem. Poprosil som ju aby mi postrážila deti a jasom jej sľúbil že ju budem o všetkom informovať!

Chýbaš

7. října 2016 v 19:25 | Smiley |  Verše Lásky
Bez teba,
Žije iba polovica,
Mojej duše.

Si môj kyslík,
Si moja voda,
Všetko,
Čo potrebujem.

Si ďaleko,
A s tebou,
Časť mňa.

Nedýcham,
Nejem,
Nepijem

Nemám chuť sa smiať,
Nemám krídla
Aby som lietať mohla.

S tebou v oblakoch lásky,
Zvodnej,
Nežnej,
Sladkej ako belgická čokoláda.

Pri spomienke
Tisnú sa slzy na líčka,
Spím s pocitom,
Kde spíš ty.

Prajem ti
sladké sny
s bozkom vzdušným.

Miluj, nemiluj

7. října 2016 v 16:27 | Smiley |  Verše Lásky
Zbohom a do nevidenia,
Túžba po samote,
Uviedla ťa povedomia,
Žiť v temnote.

Môžeš kričať,
Môžeš plakať.
Šla som za iným,
Nech láska miesta
Iba tebou poznané!

Doteraz!

Červenať sa zlosťou,
Umierať závisťou,
K inému,
Koho sotva znám.

Sám si za to môžeš!

Jasno v tom nemáš,
Čo hľadáš.
Slepý láskou,
O ktorej sám nevieš!

Svetlo ti svieti pod nohy,
I tak pod ne nevidíš.
Tam je žena,
Čo srdce na dlani,
Ponúka ti!

Ak neprosíš,
Nechaj ju ísť,
Ak túžiš po jej srdci,
Prijmi!

Nevieš čo bude,
Ak neskúsiš!
Miluj,
Alebo nechaj milovať!
Iného!!